Keďže sú prázdniny, električku ako dopravný prostriedok využívajú len čisté socky, lebo študenti ako druhá skupina MHDFans si užíva zaslúžené prázdniny u babičiek na dedine alebo v podniku na výrobu umelých hnojív, aby mali na piko. V reále to znamená, že je miesto aj na sedenie, avšak je potrebné si ho starostlivo vyberať. Voľné miesta pri dedkovi, ktorý sa chystá zjavne na svoj posledný ranný výlet v živote a pri sympatickom pánovi s dvoma gigantickými potnými škvrnami v podpazuší (ešte raz pripomínam, je pol ôsmej ráno), prenechávam veľkodušne iným. Nakoniec si sadám a z tašky vyberám Dějiny NDR, v ktorých mi súdruhovia Ulbricht či Honecker spríjemňujú cestu na panské. Ich dobrodružstvá sa už však povážlivo chýlia ku koncu, proletári z Deutsche Demokratische Republik sú už poriadne naje ... dovaní a tak sa čochvíľa asi budem musieť poobzerať po novej literatúre.
Dnes však toho asi veľa neprečítam. Oproti mne si sadá celkom pohľadná mladá mamička a na zoznámenie mi prejde kočíkom po priehlavku. Keďže rosničiak Iľko môže každú chvíľu zahlásiť nástup arktickej tlakovej níže, treba využiť príjemné teplo na ukázanie častí tela, ktoré sú väčšinou zakryté. Dotyčná mamička to berie zhurta a spôsobuje mi značné problémy venovať sa otázkam riešeným 11. zjazdom SED (pre menej znalých – SED bola východonemecká komunistická strana, niečo ako Smer). Mamička – Leninovi veľká chvála – našťastie čoskoro vystupuje; na záver sa ešte zohne pre tašku a necháva ma paralyzovaného na ďalšie tri zastávky.
Preberám sa pri pohľade na nastupujúcu skupinku etnicky trošilinku odlišných spoluobčanov. Vo vzduchu sa miešajú pozostatky sladkého parfumu práve vystupivšej mamičky s ultraprírodným deodorantom vône v byte opečenej klobásky. Skúšam dýchať ústami. Nič. Nedýchať vôbec. Nič. Chvíľu čakám, či sa ich freeride (alebo mali mesačný lístok?) skončí, avšak nedočkám sa. S povzdychom vstávam a prechádzam do druhej časti električky. S malou dušičkou sa pýtam, či je voľné a po ledabolom prikývnutí si sadám k pánovi s potnými škvrnami pod pazuchou. Klin sa klinom vybíja. Rozčítaná stránka sa mi nejako podozrivo skrútila.
Už len tri zastávky. Nedeje sa už vôbec nič. Žiaden dedko vystupujúci na poslednú chvíľu snažiaci sa v zúfalom boji o holý život vytiahnuť do dverí pricviknutú nohu. Žiadne nové exkluzívne feromóny. Nič. Iba revízorka. Svoj štiknutý lístok neviem nikde nájsť. Pani si s úsmevom pýta občiansky preukaz. Skrúšene vyťahujem z vrecka peňaženku, v ktorej mám doklady a tam ... tam sa na mňa usmieva nedávno štiknutý lístok. Jeho hodnota je zrazu omnoho vyššia ako nákupná cena 55 centov. Tentokrát sa usmievam ja. Pani revízorka je smutná. Nečudujem sa jej. A ja by som bol.
Vystupujem. Čo je nové v NDR, tak to veru neviem. Nevadí.